1
Raz zaznelo slovo Hospodina Jonášovi, synovi Amittajovmu:2
Vstaň, choď do Ninive, do veľkého mesta, a volaj proti nemu, lebo jeho zloba vystúpila predo mňa.3 Jonáš vstal, aby ušiel spred tváre Hospodina do Taršíša. Zišiel do Jafy a našiel loď, ktorá práve odchádzala do Taršíša. Zaplatil cestovné a zišiel do nej, aby s nimi odišiel spred tváre Hospodina do Taršíša.
4
Hospodin však zoslal smerom k moru veľký vietor, takže sa na mori strhla veľká búrka. Zdalo sa, že loď stroskotá.5 Námorníci sa zľakli a každý volal o pomoc k svojmu bohu. Potom pohádzali do mora náklad, ktorý bol na lodi, aby ju odľahčili. Jonáš však zišiel do vnútra lode, ľahol si a hlboko zaspal.
6 Prišiel k nemu kapitán a povedal mu: Čo, ty spachtoš? Vstaň a volaj k svojmu Bohu! Azda si Boh na nás spomenie, aby sme nezahynuli.
7 Cestujúci sa dohovorili: Poďte, losujme, aby sme sa dozvedeli, pre koho nás stihlo toto zlo. Hodili lósy a lós padol na Jonáša.
8 Povedali mu: Nože nám povedz, pre čo nás stihlo toto zlo! Aké je tvoje zamestnanie a odkiaľ prichádzaš? Z ktorej si krajiny a z ktorého si národa?
9 Povedal im: Som Hebrej a vzývam Hospodina, Boha nebies, ktorý utvoril more a súš.
10 Vtedy sa muži veľmi zľakli a povedali mu: Čo si to spáchal?! Vedeli totiž, že je na úteku spred tváre Hodpodina, lebo im to povedal.
11 Spýtali sa ho: Čo máme s tebou urobiť, aby sa more pod nami utíšilo? More sa totiž búrilo čoraz väčšmi.
12 Odpovedal im: Chyťte ma, hoďte do mora a more pod vami sa utíši, lebo viem, že pre mňa vás postihla táto veľká búrka.
13 Potom muži veslovali, aby sa vrátili k pevnine, ale nemohli, lebo more sa proti nim búrilo čoraz väčšmi.
14 Potom volali k Hospodinovi a hovorili: Ach, Hospodin, nech nezahynieme kvôli životu tohto muža a neuvaľ na nás nevinne vyliatu krv. Veď ty si Hospodin a urobil si, ako sa ti páčilo.
15 Nato chytili Jonáša, hodili ho do mora a more prestalo zúriť.
16 Mužov zachvátila veľká bázeň pred Hospodinom. Obetovali Hospodinovi obetu a zaviazali sa sľubmi.
1
Potom Hospodin prikázal veľkej rybe, aby Jonáša zhltla. Jonáš bol v bruchu ryby tri dni a tri noci.2 Jonáš sa z brucha ryby modlil k Hospodinovi, svojmu Bohu.
3 Hovoril:
K Hospodinovi som volal zo svojho súženia4
Hodil si ma do hlbiny uprostred šíreho mora,
aby ma obkľúčil prúd.
Všetky tvoje príboje a vlny
sa nado mnou prevalili.
5
Ja som však povedal:
Som zahnaný spred tvojich očí.
Ako ešte uzriem tvoj svätý chrám?
6
Obklopila ma voda až po hrdlo,
obkľúčila ma hlbina,
chaluha mi ovinula hlavu
7
pri základoch vrchov.
Zostúpil som do krajiny,
ktorej závory sa za mnou zavreli naveky.
Ty si však vytiahol môj život z jamy,
Hospodin, Bože môj.
8
Keď vo mne chradla duša,
spomenul som si na Hospodina,
moja modlitba prišla k tebe,
do tvojho svätého chrámu.
9
Tí, čo uctievajú ničomných bôžikov,
opúšťajú toho, ktorý je verný.
10
Ja ti však chcem obetovať
s hlasným chválospevom
a chcem splniť, čo som sľúbil.
Spása je u Hospodina.
11
Hospodin povedal rybe, aby vyvrátila Jonáša na suchú zem.1
Potom zaznelo slovo Hospodina Jonášovi druhýkrát:2 Vstaň, choď do Ninive, do veľkého mesta, a zvestuj mu posolstvo, ktoré ti poviem.
3 [3a] Jonáš vstal a šiel do Ninive podľa Hospodinovho slova.
[3b] Ninive bolo veľké mesto pred Bohom, na tri dni chôdze.4 Jonáš vošiel do mesta, prešiel deň chôdze a volal: Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené.
5 Ninivčania uverili Bohu, vyhlásili pôst a obliekli sa do vrecoviny od najväčšieho až po najmenšieho.
6 Táto vec sa dotkla ninivského kráľa. Ten vstal z trónu, zložil plášť, obliekol si vrecovinu a sadol si do prachu.
7 V Ninive dal vyhlásiť: Na základe nariadenia kráľa a jeho hodnostárov nech ani ľudia, ani zvieratá, ani dobytok, ani ovce nič neokúsia, nech sa nepasú a nepijú vodu!
8 Nech sa aj ľudia aj zvieratá oblečú do vrecoviny a nech hlasno volajú k Bohu. Nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré má na rukách.
9 Kto vie? Boh môže zmeniť svoj zámer, aby sa zmiloval a môže sa odvrátiť od svojho pálčivého hnevu, aby sme nezahynuli.
10 Boh videl ich konanie, že sa odvrátili od svojich zlých ciest. Potom Boh oľutoval zlo, o ktorom povedal, že ho vykoná nad nimi, a neurobil to.
1
Jonáš to pokladal za veľmi zlé a nahneval sa.2 Potom sa modlil k Hospodinovi: Ach, Hospodin, či som to nepovedal, kým som bol vo svojej krajine? Preto som chcel predtým ujsť do Taršíša, lebo som vedel, že ty si Boh milostivý, ľútostivý, zhovievavý a bohatý v dobrote. Ty oľutuješ pohromu.
3 Tak teda, Hospodin, vezmi mi život, lebo je pre mňa lepšie zomrieť ako žiť.
4 Hospodin sa ho spýtal: Či je to správne, že si sa rozhneval?
5 Jonáš vyšiel z mesta a usadil sa východne od neho. Urobil si tam striešku a sedel pod ňou v tôni, aby videl, čo sa stane v meste.
6 Hospodin, Boh, však prikázal ricínovníku a ten vyrástol nad Jonášom, aby mal tieň nad hlavou a tak ho vytrhol z nevôle. Jonáš sa veľmi potešil ricínovníku.
7 Na druhý deň však Boh prikázal červovi, aby napadol ricínovník a ten vyschol.
8 Keď vyšlo slnko, prikázal Boh, aby fúkal východný vietor a slnko pražilo Jonášovi na hlavu, takže omdlieval a prial si smrť, keď hovoril: Lepšie mi je zomrieť ako žiť.
9 Boh povedal Jonášovi: Či si sa právom rozhneval pre ricínovník? On odpovedal: Právom som sa rozhneval až na smrť.
10 Tu riekol Hospodin: Tebe je ľúto ricínovníka, pri ktorom si sa nenamáhal a ktorý si nepestoval, ktorý za noc vyrástol a za noc zahynul.
11 Mne zasa nemá byť ľúto Ninive, veľkého mesta, v ktorom je viac ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozlíšiť pravú a ľavú ruku, a mnoho dobytka?